V 15. storočí sa už vo veľkej miere rozvinula heraldická kultúra a každé väčšie mesto už v tomto období vlastní svoj erb. Na rozdiel od stredoveku, kedy sa prijímanie a definovanie erbu uskutočňovalo častokrát svojvoľne, v 15. storočí sa už novoveká heraldika a jej erbový ceremoniál nezaobíde bez prijatia erbovej listiny (armálesu), najčastejšie panovníkom. Medzi najstaršie zachovanými erbovými listinami je listina od kráľa Ľudovíta I. zo 7. mája 1369 ktorú udelil mestu Košice.
Obr: starý erb Košíc
Postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie mestá a mestečká, ktorým sa od panovníka ušlo mnoho rôznych symbolov charakterizujúcich ich rôzny geografický alebo spoločenský význam v rámci Uhorska. V tejto dobe už prenikajú do erbovej symboliky znaky charakterizujúce jednotlivé geografické alebo socioekonomické (pracovné) postavenie, ako napríklad banské náradia (Banská Štiavnica, Gelnica, atď…), vinohradnícke motívy či kamenárske značky a pod. Aj v cirkevnej oblasti je možné pozorovať prenikanie heraldiky, vzhľadom na fakt, že mnoho vysoko postavených cirkevných hodnostárov bolo zároveň šľachtického pôvodu a to im umožnilo prijímať svoje vlastné erby, vzhľadom na ich postavenie najčastejšie s cirkevnými motívmi.
Novým prvkom v cirkevných erboch sa od 15. storočia stáva aj mitra (infula) a kardinálsky klobúk. Tieto prvky uľahčujú ich identifikáciu a tým znižujú riziko ich zamenenia za rodový alebo iný erb. Neskôr sa budú klobúky rozlišovať podľa farby i počtu uzlov na základe hierarchického postavenie ich nositeľa. V 15. storočí prichádzajú do módy aj nové prvky ako napríklad heraldické legendy, vysvetľujúce obsah erbu a tiež aj pamätné erby, viažuce sa na nejakú historickú udalosť alebo hrdinský čin.
Obrázok : Erb Mikuláša Oláha
Heraldika a barok
S príchodom baroku sa stredoveká heraldika a jej jednoduchosť stala minulosťou. Do barokovej heraldiky sa začal vkladať cudzí realizmus i morbídny naturalizmus – jednoducho zrkadlo tejto ťažkej doby. Odťaté ľudské hlavy či končatiny aj výjavy z krvavých bojov už nie sú v erboch v tejto dobe žiadnou výnimkou. Ďalším degradujúcim faktorom je aj prenikanie prehnanej ozdobnosti a dekoratívnosti.
V baroku sa postupne stávajú vlastníkmi erbu aj jednotlivé stolice, ktoré do svojich erbov prekresľujú mnohé symboly od rodových erbov ich županov (napr. Pálfiovci v bratislavskej stolici) aj jednotlivé remeselnícke cechy, ktoré si azda ako jediné zachovali stredovekú jednoduchosť pri zobrazovaní symbolov (býčia hlava v mäsiarskych, nožnice v krajčírskych cechoch) popri mestských symboloch v ich erbe, kde daný cech sídlil. Na záver barokového obdobia tiež považujem za dôležité spomenúť aj politiku rakúskych Habsburgovcov, ktorí v tomto období vo veľkej miere prispeli k „záplave erbov“ a to cestou odňatia majetku starej, poväčšine protestantskej šľachty a jeho darovaním novovytvorenej katolíckej šľachte (Nádašdy, Pálfy, Esterházy a ďalšie rody)
Osvietenská heralika
Obdiobie osvietenstva (18. storočie) je čo sa týka heraldickej tvorby veľmi rozmanité. Barokové umenie postupne strieda rokoko, čo sa pretavilo aj do heraldiky. Rokoko charakterizuje jeho asymetria. Avšak koncom 17. storočia prichádza do spoločnosti klasicistický a empírový sloh, ktorý ako protipohyb vytláča staré barokové aj rokokové umelecké cítenie. Znovu sa obnovuje určitá prísnosť a systematickosť heraldického vyjadrovania. Do módy sa dostáva obdĺžnikový štít, ktorému sa hovorí aj francúzsky. Ako dekoračné prvky v erboch sa v klasicizme často používajú girlandy. V tomto období sa začína spoločnosť pozerať na heraldiku viac odborným pohľadom. Aj Matej Bel vo svojom diele Notitia Hungariae novae historico-geographica vykresľuje v rámci znázorňovania erbových rytín v tomto diele heraldiku viac odborným podtónom.
Heraldika a romantizmus
V období romantizmu dochádza v Uhorsku k pomaďarčovaniu nemaďarského obyvateľstva a to predovšetkým šľachty. Ešte počiatkom 18. storočia sa etnicky maďarská šľachta vymenovala za jedinú v Uhorsku na základe hesla „čo šľachtic – to Maďar“. Takýto totalitný postoj však nakoniec stál za rozpadom Uhorska v roku 1918. Tento politický a hospodársky tlak napokon donútil mnohých slovenských šľachticov, ktorí sa snažili zachovať si svoje úradné postavenie napríklad v štátnej správe alebo si udržať istý spoločenský status či dokonca šľachtický titul, akceptovať pomaďarčenie svojich mien. Na túto situáciu reagovala aj heraldika.
Do rodových erbov sa teda viac implementujú maďarské farby, symbolika a heslá sú výhradne v maďarčine. Ako protiváha na tieto skutočnosti vznikajú zároveň aj snahy o osamostatnenie slovenského obyvateľstva. Vzhľadom na skutočnosť, že mnohé slovenské mestá si v minulých storočiach zvolili za svoje symboly kráľovský dvojkríž, aktívne používali tento symbol ako súčasť ich erbu (Napr. Skalica), stal sa zároveň aj symbolom slovenského územia a neskôr aj symbolom tu žujúceho obyvateľstva. Národné symboly však musela navrhnúť a uviesť do praxe kompetentná inštitúcia. A tak sa v revolučnom roku 1848 rozhodli Hurban, Štúr a ich prívrženci odísť do Viedne, aby tu zriadili sídlo budúcej Slovenskej národnej rady. Práve Slvoenská národná rada povýšila symbol dvojitého kríža za náš národný symbol a vytvorila aj návrh slovenskej zástavy.
Matica slovenská
Založenie matice slovenskej v roku 1863 sa priamo spájalo zo symbolom dvojkríža, keďže vznikla na počesť stého výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Veľkomoravská idea, ktorá v stredoveku len tlela začala postupne naberať od 17. storočia na sile. Azda každý z národných buditeľov sa oprel čo i len básničkou o veľkomoravské obdobie. Avšak z heraldického pohľadu je pre nás najdôležitejší filozof a historik Peter Hostinský (1823 – 1873), ktorý je prvým autorom samostatnej štúdie o slovenskom dvojkríži. V diele „K dejopisu härbu slovenského“ skúma pôvod a vývoj symbolu dvojitého kríža, ktorý je našim symbolom do dnešných čias.
Obrázok : vlajka slovenska z roku 1848, erb matice slovenskej a pečať slovenskej národnej rady
pokračovať v čítaní – heraldika na Slovensku – moderné dejiny
čítať predošlý článok heraldika na Slovensku – stredovek
